Na výrazné zlepšovanie stačí aj päť minút poctivého cvičenia denne, hovorí dlhoročný učiteľ hry na gitare.

Autor: Karol Sudor

Text je súčasťou seriálu rozhovorov na tému Hráme na N-ervy, v ktorom hudobní virtuózi radia, ako začať hrať na konkrétnom nástroji, ako si ho vybrať, ako sa zlepšovať, koľko peňazí a času do toho investovať, ako cvičiť a akým chybám sa vyhnúť. Ak máte otázky alebo tipy, napíšte, prosím, na karol.sudor@gmail.com.

Existuje vek, v ktorom už nemá zmysel začínať s hrou na gitare?

Vôbec nie, sám som už učil viacerých sedemdesiatnikov. Bežné je, že niekto to s gitarou trochu skúšal v mladosti a po desaťročiach sa k tomu chce vrátiť. Niektorí chcú zase v šesťdesiatke začať prvýkrát. Niekto sa chce učiť len akordy a základné vybrnkávanie, niekto túži naučiť sa hrať aj podľa nôt. Vek teda nerozhoduje, je to len o motivácii, tempe, čase a ochote cvičiť. Hrať totiž možno len to, čo človeka baví, netreba sa drviť všetko ako v základnej umeleckej škole. Ak si chce niekto doma brnkať pesničky od skupiny Olympic, nemusí sa učiť klasiku.

Mnohí si povedia – spievam falošne, čiže nemám sluch, nezvládnem ani gitaru. Platí to?

Na gitare, na rozdiel od huslí, existujú pražce, takže kto sa naučí správne ukladať prsty, zahrá aj požadovaný tón či akord. Hrať na gitare teda môže aj človek úplne hluchý na spev. Zároveň platí, že ak sa naučí hrať na gitare a bude sa počúvať, možno začne lepšie intonovať aj v speve. Melodické a harmonické nástroje sú veľmi dobrou pomôckou.

S gitarou je to neraz podobné ako s fitnescentrom po novom roku – človek si doň kúpi permanentku, aby ju po mesiaci odložil. Pri gitare si neraz kúpi kvalitný elektrický nástroj, struny, brnkadlá, digitálnu ladičku, kombo, káble a efekty, pritom by možno stačila lacná španielka. Čo teda potrebuje človek, ktorý s hrou na gitare iba začína?

Ak len začína, špekulovať nad drahým nástrojom je zbytočné. Nemá totiž predstavu, čo príde o dva mesiace, či ho vôbec bude baviť cvičenie, či to po týždni nevzdá. Začiatočník dokonca často nemá ani predstavu, ktorý nástroj je naozaj dobrý. Začať sa preto dá na každej gitare, ktorá je dobre nastavená, ladí a má pohodlný hmatník. Takúto gitaru – španielku možno kúpiť za menej ako 200 eur, použitú aj lacnejšie. Je však fajn, keď sa nástroj páči, lebo aj to inšpiruje hrať na ňom.

Kupovať si hneď elektrickú gitaru je zbytočné?

Nemusí byť. Záleží na tom, akým smerom sa chce človek pustiť. Ak chce niekto v budúcnosti hrať práve na elektrickej gitare, pokojne môže začať cvičiť rovno na nej. Na hranie klasiky je, samozrejme, vhodná španielka so širším krkom a s nylonovými strunami, na cvičenie modernejších pesničiek zase akustická gitara s kovovými strunami a tenším krkom. No a na rockovú alebo metalovú hru sa hodí práve elektrická gitara.

Počkať – kedysi sme si bežne nylonové struny vymieňali za kovové bez ohľadu na gitaru.

Áno, ale je to chyba – kovové struny majú silnejší ťah, takže ak ich dáte na akustickú gitaru, na ktorú patria nylonové struny, je len otázkou času, kedy sa začne nakláňať kobylka, až sa nakoniec odtrhne.

Kedy meniť struny?

Platí, že cez zimu vydržia dlhšie, lebo hráčovi sa tak nepotia prsty. Existujú aj struny potiahnuté teflónom, ktoré odporúčam. Pri bežnom štvrť- až polhodinovom domácom cvičení vydržia v pohode aj niekoľko mesiacov bez zásadnej straty zvuku. Niektorí si zase zabrnkajú len občas a struny menia možno raz za rok či dva.

Na internete lákajú e-shopy začiatočníkov na lacné gitarové sety, ktoré zahŕňajú elektrickú gitaru, pás, obal, kábel, kombo a štipcovú ladičku. Niektoré stoja len 120 eur. Má význam kupovať ich? Alebo si kúpiť radšej lepšiu elektrickú gitaru za povedzme 300 eur a kombo za stovku?

Občas veľmi lacné sety ponúkajú aj veľké obchodné reťazce. Tam by som ich nekupoval nikdy. Také nástroje neladia, kombá chrčia, ide o najlacnejšie materiály, a teda o zbytočnú investíciu.

Obchody s hudobnými nástrojmi sú však schopné vyskladať aj celkom solídne sety za dobré peniaze, takže to vyslovene nezavrhujem. Na cvičenie začiatočníka to môže stačiť. Lepšie je však vyskúšať si to v kamennom obchode, než kupovať v e-shope.

Každý gitarista vie, že začiatky prinesú aj bolesti brušiek prstov ľavej ruky u pravákov a pravej ruky u ľavákov. Po čase to prejde, brušká si jednoducho zvyknú, stvrdnú.

Preto treba tiež vedieť, že nylonové struny sa vyrábajú v rôznej tvrdosti a kovové v rôznej hrúbke. Začiatočníci si tak môžu zvoliť mäkšie nylonové alebo tenšie kovové struny, ktoré „bolia“ menej. Zároveň platí, že tvrdšie a hrubšie struny na gitare znejú lepšie. Jasné, že nezvyknuté brušká prstov zažijú bolesť aj pľuzgiere, ale dá sa to prekonať a potom už hranie naozaj nebolí. Netreba hneď v prvý deň cvičiť päť hodín, treba ísť na to postupne.

Dôležitá je ladička. Existujú rôzne typy – fúkacie aj digitálne, prípadne aplikácie v telefóne či na webe.

Na začiatok určite stačí aplikácia, načo kupovať to, čo je zdarma? Rovnako si treba do telefónu nainštalovať aplikáciu s metronómom. Keď už človek hráva dlhšie, prípadne to skúša v kapele, odporúčam zohnať si štipcovú ladičku, ktorá sa pripevní na hlavu gitary. Na fúkaciu ladičku by som sa u začiatočníkov nespoliehal, keďže s ňou sa ladí podľa ucha.

Prečo je dobré mať metronóm?

Ak sa chce niekto naučiť hrať presne podľa rytmu, bez metronómu to nejde. Metronóm totiž vyťukáva jednotlivé doby. Je jedno, či ide o rytmické veci v akordoch, melodické veci pri vybrnkávaní alebo cvičenie stupníc, človek potrebuje hrať presne. Géniov, ktorí majú zakódovaný dokonalý rytmus, je fakt málo. Rýchlosť metronómu si človek nastaví podľa svojich aktuálnych schopností a cvičením ju postupne zvyšuje.

Čím je lepšie začať hrať – prstami alebo rovno s brnkadlom? Dodajme, že slovo brnkadlo je síce spisovné, ale muzikanti ho nepoužívajú. Zaužívané sú názvy brnkátko či trsátko.

To je pravda. K otázke, či prstami alebo brnkadlom – ide o dva odlišné svety. Sú gitaristi, ktorí sa naučia hrať iba brnkadlom, iní zase iba prstami. A sú takí, ktorí sa naučia oba spôsoby. Ak chce niekto hrať práve s brnkadlom, môže ním pokojne aj začať, nie je to hendikep. Ide o rovnocenný spôsob hrania. Oba však treba správne trénovať, lebo odstraňovanie chýb a zlých návykov je veľmi prácne a zdĺhavé.

Brnkadlá sú rôzne. Je jedno, aké si hráč kúpi? Lebo keď sme na chatách či pri táborákoch žiadne nemali, pokojne sme hrali s menšími mincami.

Za socializmu sa štandardne dali kúpiť len plastové vrecúška, v ktorých boli brnkadlá jedného druhu a rôznych farieb. Na Západe už boli k dispozícii rôzne značky s rôznymi parametrami. Dnes sa všetky možné typy dajú zohnať aj u nás. Majú rôzne hrúbky, tvary, ale aj zaostrenia špičky. Každý muzikant si preto musí nájsť to, ktoré mu vyhovuje najviac.

Záleží len na tom, čo chce docieliť. Tenké brnkadlo s hrúbkou povedzme 0,6 milimetra je celkom pohodlné na hranie akordov. Keďže sa dosť ohýba, jemne plieska po strunách. Na gitarové riffy alebo sóla sú lepšie tvrdšie brnkadlá. Kompromisom je hrúbka 0,8 milimetra, prípadne jeden milimeter. Metaloví či gipsy džezoví gitaristi, ktorí potrebujú hrať veľmi rýchlo, bežne používajú aj dvojmilimetrové, dokonca trojmilimetrové brnkadlá, tenšia je len ich špička. Neohýbajú sa a zabezpečujú pevný tón.

Gitarista môže hrať podľa akordov, tabulatúr, ale aj nôt. Čím začať? Lebo väčšina tých, čo sa učia sami doma, začne asi akordmi – C, A, Ami, F, G, D, Dmi, E, Emi a podobne.

Záleží na tom, kto chce čo hrať. Ak chce hrať niekto ľudovky, táborákové pesničky či známe hity len doma alebo pri táboráku, stačia mu akordy. Vtedy ide o základné sprevádzanie, kde gitara slúži ako harmonický nástroj, do ktorého si ľudia môžu spievať.

Stačí sa tak naučiť akordy v prvej polohe plus takzvané barré akordy. Tie sú ťažšie, lebo ukazovákom ľavej ruky už treba chytiť viac ako jednu strunu. Kto ich však pozná, vie, že posúvaním sa ruky na hmatníku vyššie dokáže zahrať všetky ďalšie akordy. Napríklad F dur sa posunom o pražec vyššie mení na Fis dur, o dva pražce na G dur a tak ďalej. Samozrejme, k tomu sa treba naučiť hrať pravou rukou rytmy alebo rozklady akordov vybrnkávaním. Takýchto amatérskych hráčov je asi väčšina.

Akordy sa človek dokáže naučiť aj z obrázkov či internetu. Čo ak chce hrať podľa nôt, ak chce hrať aj nejaké riffy, nebodaj sóla? Potrebuje nutne učiteľa? Alebo stačia rôzne videonávody na internete?

Internet je dnes plný informácií, často aj chybných. Je ťažké vybrať si správne. Ak si človek zvolí zle, môže s tým stráviť veľa času, a aj tak sa nenaučí správnu techniku. Preto je lepšie mať aspoň na začiatku nejaké vedenie. Človek rýchlejšie zistí, čomu sa venovať, na čo sa zamerať, akým chybám sa vyhnúť. Nezdá sa to, ale stačí nesprávny uhol ruky či prstov a hra na gitare je oveľa náročnejšia.

Na vedenie treba osobné stretnutia alebo stačia videohovory?

To je jedno, keďže aj pri videohovore sa učiteľ so žiakom vzájomne vidia a majú tak osobný kontakt. Predtým som žiakov učil osobne, teraz už učím len cez videohovory a funguje to rovnako dobre. Podstatná je kvalita internetového pripojenia a dobrý lektor. Ďalšie výhody sú, že sa človek nemusí nikam vychystať, cestovať, lekcie sú flexibilnejšie, dá sa učiť kdekoľvek, aj na dovolenke pri mori. Kto sa už niečo naučí, pokojne môže pokračovať aj kvalitnými návodmi na internete.

Niekto sa napríklad naučí gitarové sólo z videa na internete, kde mu ho iný muzikant predvádza spomalene. Vyslovene sa ho nadrie, čiže ho dokáže zahrať spamäti. Lenže potom zistí, že ďalšie sólo v inej pesničke sa opäť naučí len ťažkým drvením. Nevie totiž, čo v skutočnosti hrá, nerozumie tomu, a tak je mu to pri ďalšom hraní nanič. Nijako to nevyužije.

Keď však hráč pochopí, že to sólo je v nejakej tónine, že sa tam používa nejaká stupnica, že sú tam nejaké riffy, vzťahy medzi akordmi, všetky tieto veci potom vie použiť aj v iných stupniciach a iných skladbách.

Inými slovami, keď hráč spozná súvislosti, otvoria sa mu obrovské možnosti. Už presne vie, čo vie využiť inde, už sa to nemusí mechanicky učiť naspamäť. Zrazu vie veci variovať, modifikovať, už nejde o krvopotné učenie sa bez toho, aby človek rozumel tomu, čo hrá.

Čo treba cvičiť, aby raz človek mohol hrať rýchle sóla?

Najmä prstoklady, rýchlosť prstov a koordináciu ľavej a pravej ruky. Uvediem príklad takého cvičenia – hráč môže začať na najhrubšej strune E, kde ukazovákom, prostredníkom, prstenníkom a malíčkom strieda polohy od prvého po štvrtý pražec, pričom buď pravou rukou brnká na striedačku dvoma prstami alebo brnkadlom strieda úder smerom dole s úderom smerom hore.

Ideálne je nastaviť si metronóm na rýchlosť, v ktorej to zvláda, a cvičením ju postupne zvyšovať. Potom môže to isté cvičiť tak, že po strune E všetko zopakuje aj na strune A, čiže strieda dve struny. Časom pridá aj strunu D a nakoniec aj G, H a najtenšiu strunu E.

Keď je v tom behaní prstami hore aj dole dobrý, môže sa posunúť o pražec vyššie a všetko opakovať. Vo výsledku by mal toto behanie po pražcoch a strunách zvládať pri solídnej rýchlosti po celom hmatníku. Samozrejme, chce to čas a tréning. V stupniciach si môže vytvoriť veľa ďalších podobných cvičení na rýchlosť.

Samozrejme, rýchlosť v hudbe nie je najdôležitejšia. Treba rozvíjať hudobné cítenie, prednes, dynamiku, pekný tón, improvizáciu…

Koľko hodín denne treba cvičiť?

Nemusíme hovoriť o hodinách, cieľom väčšiny nie je koncertné majstrovstvo. Stačí aj 15 minút denne. Odborníci ako Steve Morse hovoria, že na výrazné zlepšovanie stačí aj päť minút poctivého cvičenia denne. V rozhovore s Rickom Beatom povedal, že muzikanti sa často vyhýbajú nácvikom ťažších pasáží, lebo na to vraj potrebujú čas, musia si to v pokoji pozrieť, venovať sa tomu a podobne. Podľa neho však fakt stačí päť minút ozajstnej pozornosti a každý sa posunie na vyšší level.

Podstatné je mať jasno, kam sa chce človek dostať, a venovať adekvátny čas precíznemu cvičeniu konkrétnych problémov.

Na cvičenie monotónnych prstokladov a stupníc sa dá veľmi efektívne využiť čas, keď netreba veľa rozmýšľať. Napríklad pri sledovaní obľúbených filmov a seriálov. Mojim žiakom to vrelo odporúčam. Človek si to ani neuvedomí a hodina a pol cvičenia ubehne ako nič.

Keď som prvýkrát skúšal prstové cvičenia, už po pár minútach ma rozbolela ruka vrátane zápästia. Prekonať bolesť a hrať ďalej?

Nie, vždy si vtedy treba dať pauzu. Ruka sa časom prispôsobí, zvykne si. Nikdy netreba cvičiť s bolesťou, môžete si privodiť problémy, aj to zbytočne demotivuje. Lepšie je nechať ruku trochu oddýchnuť, uvoľniť ju.

Je to ako s cvičením v posilňovni, človek tam tiež musí poznať hranice, inak si ublíži. Zlepšovať sa dá len postupne. Nedá sa rovno začať hrať flamenco, ťažké džezové veci či metalové sóla, treba k tomu dospieť. Je to ako s každým iným remeslom.

Je náročné naučiť sa hrať z nôt?

Nie, hoci ľudia sa nôt boja, najmä starší. Na svojich žiakoch však vidím, že to v pohode zvládajú, hoci majú pred dôchodkom, prípadne už sú na dôchodku. Netvrdím, že každý gitarista nutne potrebuje vedieť hrať podľa nôt, ale kto sa to naučí, zistí, že je niekde úplne inde. Je to ako čítanie papierovej knihy – niekomu stačí počúvať audio knihu a dostane sa k informáciám, ale čítanie bežnej knihy to nenahradí.

Ja ako lektor do poznania nôt nikoho nenútim. Bežne sa však stáva, že o to požiadajú samotní žiaci, keďže s notami a tabulatúrami stále pracujeme. Skúsia to a zistia, že je to skvelá vec. Je to o motivácii, o tom, či človek chce spoznávať nové veci vrátane teórie. Ja sa ich snažím k tomu nenápadne viesť. Pritom každého učím na tom, čo má rád. Lepšie sa motivuje, keď zrazu vie hrať obľúbenú pieseň či sólo.

Má pre začiatočníka zmysel kupovať si k elektrickej gitare rôzne efekty typu distortion, overdrive, booster, flanger, chorus, phaser, reverb, hall, delay, echo, kompresor a podobne? Je to lákavé, lebo skresľujú, modulujú alebo inak upravujú výsledný zvuk.

Ten, kto začína, ešte nevie, čo chce, takže je to zbytočné. Efektov je strašne veľa. Navyše, dnes sa dajú elektrické gitary pichnúť do počítača a efekty si tak možno vyskúšať v rôznych pluginoch. Kto chce, môže si kúpiť nejaký lacnejší gitarový multiefekt. Za dve až tri stovky už dnes kúpi celkom solídnu kvalitu a môže si to nastavovať a skúšať podľa potreby.

Je to dobrá vec, ale skôr pre muzikantov, ktorí už vedia aspoň trochu hrať, a je im jasné, čo od efektu vyžadujú. S mojimi žiakmi na elektrickej gitare si všetky typy efektov postupne preberieme a vysvetlíme, čo robia a aké majú nastavenia.

Spomínali ste, že aspoň na začiatku je dobré mať lektora, teda nejaké vedenie. Ako často? Raz týždenne?

Je to vec motivácie a chuti sa zlepšovať. Ak si človek každý deň nájde pár minút na cvičenie, pričom sa naozaj sústredí a nevenuje sa iným veciam, bude vidieť aj progres. Oklamať sa to však nedá, ešte nik sa nenaučil hrať tak, že nikdy necvičil, nememoroval. Je to podobné, ako keď sa prváčik učí písať a čítať. Musí tie písmená trénovať, inak nepokročí. Pri pravidelných lekciách obvykle stačí jedna hodina týždenne s lektorom, kde preberú novú látku a vysvetlia si, ako ju správne trénovať.

Koľko také hodiny stoja?

Je to rôzne, záleží na učiteľovi a jeho skúsenostiach či schopnostiach. Gitaru často súkromne vyučujú aj mladí chalani, ktorí sú relatívne lacní. Sám som si tak privyrábal od šestnástich rokov. Treba si dať pozor len na šlendriánov, ktorí sami poriadne nevedia hrať, lebo ak človeka vedú zle, o to ťažšie sa potom naprávajú chyby.

Malé deti odporúčam dať do základnej umeleckej školy, kde to fakt nie je drahé. No a pri dospelých je lepší súkromný učiteľ osobne alebo online. Taxa za jednu hodinovú lekciu sa u nás môže pohybovať od 10 do 40 eur.

A dajú sa zaplatiť aj online lekcie u špičkových zahraničných lektorov, kde sú však ceny omnoho vyššie. Dôležité je, aby si učiteľ a žiak sadli aj ľudsky, lebo nie každému vyhovuje akýkoľvek prístup. A kto sa chce učiť klasiku, asi nebude chcieť učiteľa, ktorý sa venuje rockovým veciam a naopak.

No a tak, ako si žiak môže vybrať učiteľa, aj učiteľ môže žiaka odmietnuť. Napríklad, ak je príliš tvrdohlavý a nechce si dať povedať, iba mudruje, ako by sa vyhol cvičeniu potrebných vecí a podobne. Ideálnou kombináciou pre úspech je tandem – poznaniachtivý žiak a dobrý motivujúci učiteľ s ľudským prístupom.